Eschatologický význam Naroženia: začiatok konca a koniec začiatku Vo verejnom náhľade je Naroženie často redukované na idylický, nostalgický deň minulosti. Avšak v svojej teologickej hlbote je to základný kameň kresťanskej eschatológie — učenia o „posledných veciach“. Naroženie nie je len pripomienkou historického faktu; vyhlasuje vtratenie večnosti do času, ktoré iniciuje proces preobrazenia celého stvorenia, vrcholom ktorého bude Druhé príchod, zrozenie mŕtvych a život budúceho storočia. Toto je svátko, v ktorom začiatok spasenia už obsahuje zámer a obraz jeho dokončenia. 1. Porušenie toku histórie: eschaton ako „vtratenie“ Staroveké a starozákonné vnímanie času bolo cyklické alebo lineárne, ale tragické: história sa pohybuje k zhruba alebo beznadiesne sa opakuje. Naroženie Krista vykonáva teologický rozkryt v tejto tkáni. Boh, transcendentný čas a histórii, sa stáva jej imanentným, vstupujúc do nej ako konkrétna osoba. Toto udalosť je apokalyptická v prvotnom zmysle slova (gr. apokalypsis — „odhalenie“): otvára pravú cieľ a koniec histórie — obожenie stvorenia cez spojenie s Tvorcom. Už v Betléme história dostáva nie iba nové smerovanie, ale aj konečnú bodu pritiahnutia. 2. Teologické koordináty: vtelenie ako zámer preobrazenia Starozákonná myšlienka (predovšetkým svätí Afanasij Veľký, Maxim Isposťadca) vidí v Narožení začiatok vykonania obetovania o „oboznení“ (theosis). „Boh sa stal človekom, aby človek sa stal bohom“ — tá formula ukazuje na eschatologický výsledok. Vtelením si Kristus prijal ľudskú prirodu nie abstraktno, ale vo celej jej plnosti, vrátane hmotnosti (ale nie hriech). Tým sa v ňom sama ľudská priroda už bola potenciálne uzdravená a pripravená na budúce nemožné stavenie. Jesličky sú prvá stupeň k Zm Mortvých a všetkemu preobrazeniu hmotnosti. Interesting fact: V byzantskom teológii existovala konceptia „vzájomného výmeny“ (antidosis): Kristus prijíma naše, aby daroval nám Svoje. On prijíma smrteľnú hmotnosť, aby daroval jej neobmedzenosť; prijíma ... Read more